Cesty riaditeľov Festivalu Lumen sú rôzne. Napríklad Maroš Peciar po riaditeľskej stoličke vycestoval na misiu na Sibír. V ďalšom rorhovore s bývalým sa dozviete ako náš festival vníma misionár.

  1. Kto som, čo som a kde teraz pôsobím

Rodený trnafčan, hoci v Trnave som prežil hlavne svoje detstvo. Od 15 rokov som „obyvateľom sveta“, všade sa rýchlo cítim doma. Premiestňovať po svete som sa začal z tých chvíľ, odkedy ma zaujal výchovný príbeh dona Bosca. Verím tomu, že svoj život môžem najlepšie prežiť vtedy, ak ho podarujem. Sen o večnej mladosti sa v štydidsiatke definitívne rozplynul, preto jediný spôsob ako zostať mladým, je byť s mladými a dôverovať im. Ako rehoľník, vychovávateľ, kňaz som členom skupiny, ktorá žije a pracuje v najchladnejšom meste na svete, v Jakutsku, na Sibíri. Pomáham v procese, aby sa viera v Boha a cirkevné spoločenstvo stali nádejou pre miestnych ľudí.

  1. Ako vyzeral festival, keď si bol riaditeľom?

Festival vyzeral mlado. Prežil som s Festivalom Lumen 3 krásne roky. Viac ako o riaditeľovi je festival o skupine mladých ľudí, ktorí počas celého roka do detailov vysnívajú ďalší ročník. Keď tak pozerám späť za tri roky sa mnoho pomenilo, i na arcibiskupskom, i na radnici, i u rôznych sponzoroch. To čo bolo temer konštantou, bolo nadšenie mladých a želanie robiť dobro dobre.

  1. Čo bolo pre Teba najťažšie počas ”riaditeľovania”?

Prichádzať nepripravený na porady. A plniť deadliny. Ako pre všetkých členov hlavného tímu, Festival Lumen bol aj pre mňa jedným z projektov, ktorým som sa súbežne venoval. Všetky ostatné ťažkosti boli oveľa menšie, hoci na život festivalu mohli mať a mali existenčný dopad – rozpočet, počet aktívnych dobrovoľníkov, naladzovanie vzťahov medzi organizátormi a spoluorganizátormi… Tam som jednoducho Pánu Bohu povedal: chceš, aby tu v Trnave Festival Lumen bol? Tak prosím, pomôž. A On nás nikdy nenechal v štychu.

  1. Naopak, čomu si sa najviac tešil?

Keď sme v nedeľu nadránom naložili poslednú zábranu do kamióna, pozreli na hodinky, či v tomto roku padol rekord na upratovanie po festivale, urobili fotku na pamiatku. Cezpoľní odišli na prvé nedeľné vlaky a ja som sa po pešej zóne vybral k rodičom na Tulipán. Ten pocit dobre vykonanej práce, vďačnosti dobrovoľníkom, neskutočnej únavy a tichej radosti z toho, že môžeme byť neužitoční sluhovia… to je skutočne na nezaplatenie.

  1. Prečo podľa teba vydržal Festival Lumen takú dlhú dobu?

Neviem posúdiť, či je to dlhá doba. Každý jeden ročník, počnúc od prvých na Kopánke, cez športovú halu až na Trojičné námestie si zaslúži osobitný obdiv a uznanie. Nikto nespočíta osobohodiny, ktoré mladí podarovali druhým mladým, mestu, kraju, Cirkvi. Tiež nemožno vyjadriť pre koľkých mnohoročná skúsenosť dobrovoľníctva na festivale vytvorila základ ich živnosti, ich pracovných návykov, prvé skúsenosti s dodávateľmi. Nie, oni sa na festivale nenabalili, skôr naopak. Mnohí okrem svojho času dali k dispozícii autá bez preplácania benzínu a telefonovali za svoje.

Tuná by som hľadal príčinu. Ak niečo robíš kvalitne, veľkodušne a s nadšením… tak to potom vidno – aj na počte ročníkov. A druhá príčina – sila nevzdať sa, vynájsť sa aj napriek ťažkostiam a neprerušiť tradíciu. Myslím, že po jednoročnej prestávke by to Festival Lumen už nerozchodil (dlho som váhal, či túto vetu vôbec napísať…).

  1. Ako vnímaš festival teraz?

Tým, že žijem na druhom konci sveta, tak veľmi nie som v obraze. Viem, že sa v tomto roku pripravujú veľké veci, Jano (terajší riaditeľ) je veľký motivátor a srdciar, a my ako saleziáni stále stále pracujeme s mladými. Počas mojej návštevy v Trnave som si uvedomil, že pri Saleziánoch rastie plnohodnotná druhá generácia… Toto je iba pár rýchlych dojmov.

  1. Čo želáš festivalu do budúcna?

Tuná iba nadviažem na dojmy. Želám Festivalu Lumen, aby zostal trnavským. Aby jeho podoba vždy vyhovovala predovšetkým mladým. Aby aj naďalej bol cvičiskom pre stovky dobrovoľníkov. A aby ocinovia a maminy, ktorí pomohli Festivalu Lumen dozrieť, to isté dopriali aj svojim deťom v ich procese dozrievania.